V Tatrách oddychujem, stretávam priateľov, vzdelávam sa, organizujem preteky, ale tento pobyt bol iný.
V rámci úvah o veciach, ktoré jedného dňa vidíme úplne inými očami bude pre mňa víkend strávený s tromi pacientami, ich najbližšími a ľuďmi, ktorý tento víkend pre nich pripravili a organizovali pohľadom na hodnoty života. Iste pri mojom povolaní tieto momenty sú na programe, ale v nemocnici je to akési iné, tam to patrí, tam to čakám... Stretávam sa s pacientami aj mimo nemocnicu, no to sú možno stretnutia krátke... vidím v nich len málo...
V nemocnici sa pri svojej špecializácii aj s touto diagnózou stretávame - ale pomocnú ruku mi pre Vás podá moja obľúbená wikipedia, v českej verzii: http://cs.wikipedia.org/wiki/Roztrou%C5%A1en%C3%A1_skler%C3%B3za
Keď som dostala ponuku na spolupráci na motivačnom víkende, tešila som sa na voľné dni, nové tváre, zaujímavé osudy a snáď aj dobré počasie. Stretli sme sa v Hoteli FIS , tak že ešte stihli krásnu prechádzku okolo Štrbského Plesa a niektorý aj člnkovanie. Vybrali sme ho pre výbornú polohu a priestory, ktoré sme s kvalitnými službami poznali.
Všetci sme sa konečne spoločne stretli pri spoločnej večeri v hotelovej reštaurácii a posedeli sme v nezáväznej debate s psychológom. Pri tejto diagnóze človeka akoby postupne opúšťala fyzická sila . .a keby som si to mala predstaviť v svojom prípade trpiet touto chorobou...tak kto vie? Veru asi by som tiež bola menej veselá, ako som/ ak teda veselá bývam/, trápilo by ma to ako to zvládnem v práci, dokedy budem môcť robiť profesiu čo ma napĺňa, ako s deťmi, ako s partnerom, s priateľmi, aký šport by som robila? Ale hlavne čo budúcnosť??? Tak som cez ten víkend uvažovala a uvažovala.....
No unavená som rýchlo zaspala/po službe/ a ráno HURÁ prechádzka o 07.00 so záujemcami o krásne tatranské pohľady... slniečko nám ale nesvietilo, Patria ako aj Predné Solisko boli v hmle... môj zámer- vidieť slnečné ráno- sa nám nepodaril... ale raňajky nám zlepšili náladu, šup do auta a pomaličky som sedela za volantom auta Ranault Traffic, šoférujem opatrne - cieľ T. Lomnica . Čaká nás výnimočný zážitok, výlet lanovkou na Lomnický štít. Jeden s našich pacientov ale má poťiaže - pocit na zvracanie a migrenózne bolesti hlavy. Beriem striekačku, ampulky a liečime, spolu so zdravotnou sestrou aj cielenou masážou na akupresúrnych bodoch .Šup choroba je preč a stúpame v lanovke na Skalnaté Pleso, ale začína silný nárazový vietor. Takže hore je jasné dnes sa sny neplnia - vrchol s bájnou kaviarňou Dedo je dnes nedostupný. Tu však jeden s pacientov pociťuje silne únavu, plače od sklamania a vyčerpanie je hraničné.... nechceme to vzdať a tak so zdravotnou sestričkou, použijeme všetky motivačné prvky na prelomenie bariéry... iste pomáha, že maličká dcérka túži byt videná v parčíku s preliezkami a drevenými plastikami tatranských zvieratiek .Tak spoločne prekonáme pár metrov a na lavičke pred budovou lanovky posedávame a obdivujeme turistov , čo šlapú na Svišťovku.... uvažujem, kde by som bola asi v tom dave ja. No paradoxne sa cítim dobre tam kde som.
Začne nás trápiť hlad a tak je čas na cestu nadol, obdivujeme ako sa zjazdovka premenila na stavenisko, nádrž na zadržiavanie vody pre snežné delá je takmer hotová... Základy pre nové väčšie parkovisko sú pripravené... Prechádzame k obľúbenej reštaurácii pri U starej mamy... varia chutne a cenovo dostupne... Nasleduje zástavka na Horskej Službe. Tu nás oboznamujú zo systémom záchrany na horách, výstrojov a výzbrojou, povinnosťami, či zaujímavými prípadmi. Zaujalo aj záchranárske auto či psík. Ale po zaujímavých 2 hodinkách sme unavený všetci, tak šup domov...trošku oddychu telesným schránkam a opäť tematické debaty s psychológom. Potom večera a už nás pomaličky zmáha spánok veď zajtra nás čaká stretnutie s legendou slovenským hôr P. Šperkom a lezenie na malej stienke v T. Lomnici.
Najmladšia účastníčka sa teší najviac, niektorý majú aj strach. Čo beží v hlavách pacientov? Ako to zvládnem? Budem mať dosť síl?.... No všetko ide ako po masle... ráno prší, takže stienka je jediné riešenie, túra sa odkladá a po troške teórie dostávajú pacienti horolezecké sedačky, “lezačky“ - špeciálne topánky s jemnou podrážkou, učia sa viazať uzly... a prvé kroky zvládajú hravo, aj ďalšie idú dobre a záverom má každý na konte 3 či 4 „cesty“...všetci sa veľmi tešia.
Výnimočný záver je reštaurácia Humno, vrele odporúčam tento neopakovateľný priestor, skvelá atmosféra, výborná kuchyňa- aj keď skromnejší výber, rekvizity z filmu“ Román pro muže..“. Po dobrom jedle sa nám veru nechce vstávať, ale hlavne ísť domov, do reality, myslieť na pondelok...Stisky rúk, ale skôr objatia...srdečnosť v týchto chvíľach vyplynula s hlbokej dôvery a vedomia, ktoré pre mňa symbolizuje heslo Carpe Diem....
Želám pacientom, s ktorými sme boli ale aj Vám, ktorých nepoznám Veľa síl, ktoré Vám kradne nekompromisná popletená imunita, silné zázemie a verím, že keď nájdete Vy odvahu požiadať o pomoc....budeme stáť blízko a podáme Vám ruku... A rok v Tatrách!