Dai, dai, dai, poď, poď ,... povzbudzujeme pretekárov na talianskych cestách. Takto už pár rokov sa koncom mája s výlučne mužskou cyklopartiou presúvame do Dolomitov alebo niekde k Bormiu za tými najťažšími a najvyššími cestami.  Svojim spôsobom je to pre nás dovolenka a relax. Na druhej strane sledujeme vždy aktuálne pretekové dianie a nájdeme si čas, vidieť to aspoň raz naživo. Ale poteší ma hlavne atmosféra rozoberania pri live prenose alebo aj večer pri pive. Poznáte to, tam sa to najlepšie prežíva a rozoberá.  A tí chlapci v profi dresoch to tak ľahko zvládajú – teda aspoň to tak navonok vyzerá.

Čo ma na Giro hlavne fascinuje? Tak to je prístup obyčajných ľudí k podujatiu. Keď vidíte babku s dedkom ako si na plot viažu ružové balóniky, ozdobujú všetko do ružového alebo celé dediny vymýšlajú špeciálne ozdoby. Paráda. A nám nakoniec ešte takáto výzdoba slúži k orientácii, nielen cez preteky profíkov ale aj potom na ďalší deň, lebo ten ružový ozdobný pás sa tiahne krajinou. Potom k tomu také to úprimnejšie povzbudzovanie aj tých v „zadu“ nielen hviezdy trochu núti zamyslieť sa nad regionálnym rozdielom.

Samozrejme niekedy vysvetľujem , čo  je to po našom íst na Giro. Hlavne trénovať a trénovať. Pamätám si veľmi dobre moju prvú návštevu a tréning. Že kde ideme? Ale dáme dva kopčeky,  takých 68 km nič viac.  To bude stačiť. Trochu sa mračím. Hovorím si, že  kvôli tým pár km som ani nemusel chodiť. Ale wauuu. Netušil som, že chlapci vybrali Crostis a Zoncolan naraz. Kto to nepozná opíšem. Idete strmou strechou hore, hore a len hore. Potvora kopec nikde sa nechce ten sklon znížiť pod 10 %. Ani v zákrute. A keď si tak idete hodinku, zataví sa Vám všetko. Nohy už nejdete ani pretočiť. Pľúca akosi nezvládajú nápor, prípadne redší vzduch. Vybavujem si,  že Crostis  som nejak horko ťažko prežil ale následný Zoncolan ma dorazil. V kŕčoch s dvoma prestávkami som to ledva zvládol. Z hora som ani poriadne nevidel, mal som zakalené oči. Od únavy. Ale aj od úžasu nad cestami čo taliani vybudovali.

Len tak pre info:

Crostis - 14 km, 10,1 % priemer a 1422 m prevýšenia

Zoncolan od Ovara - 9,9 km 12,1 % priemer a 1200 m prevýšenie

A ďalšie a ďalšie dni sme stále nachádzali úžasné cestičky. Aj keď poriadne ťažké. Stále len hore a dolu, samá zákruta.  Keď idete 5 či 7 hodín, vyčistíte si aj poriadne hlavu. Už Vás zaujíma len kde nabrať vodu, či máte dosť tyčiniek a gelov. A tiež nespadnúť, lebo pri tom množstve točiek sa rýchlo dá čosi zlé urobiť. Sledujete očkom ešte počasie , či Vás nechytí búrka či dážď. V niektorých prípadoch aj sneh. Keď ste niekde na Passo Stelvio alebo na Gavii, tak sneh je vždy súčasťou. Oblečenie poriadne zvažujete.

Nádherné zážitky. Ale jedno je isté. Bez kondície to nedáte. Vždy si hovorím, natrénovať pred ochodom aspoň tisícku km v ako takých kopcoch. A to v zime nesmiete zaháľať. A ak nie ste na tom tak skvelo, tak stále len budete naháňať koleso kamarátov. Ako to mám vlastne už trvale ja.  A dávam si teda poriadne zabrať, nechcem nechávať veľmi veľké medzery. Inak by ma nečakali. V takých výškach rýchlo vychladnete a to by šlo o zdravie.

A nakoniec ovládli nás technológie – stiahnem údaje z hodiniek na Stravu a vidím ako na tom som. V poradí niekde medzi 1500-2000 miestom na každom frekventovanejšom kopčeku , čo by nevadilo ale časy najlepších sú nejaké krátke ako keby ich vozili autom. Hoci mená sú známe z profi ale aj tak sú jooooj  veľmi výkonnostne ďaleko.

Parádna je pre nás amatérov aj Relive aplikácia, tá sa pekne vyvýja a hlavne rýchlo a jednoducho vie spraviť napr. toto:

Takže to Giro je pre nás parádna čistička hlavy, naháňačka kondície, výhľadov a zážitkov. Ale potrénujte predtým, nech sa tak netrápite. Alebo nabite baterky na tátošovi.

Možno o rok opäť budeme povzbudzovať taliansky dai, dai, dai....alebo sa pridáte aj Vy ?

Text: Miroslav Leitner

Foto: Steephill.tv  a účastníkov zájazdu