Vždy som túžil vidieť zápolenia top športovcov naživo. Keď Braňo ako aktívny cyklista navrhol variantu ako sa ísť pozrieť na Giro 2011 a zároveň potrénovať si , tak som neodolal. Však cesta nebola dlhá, cestovanie maximálne komfortné. Možnosť vypadnúť zo stereotypu a prevetrať si poriadne pľúca bola ďalšia méta.
Vybrali sme si miesto v blízkosti legendárneho Zoncolanu. Končila tam jedna z etáp a počty divákov sa tam šplhajú do neuveriteľných výšok. Výška cieľa cca 1730m nie je v Dolomitoch nič výnimočné ale stúpanie bolo vražedné. Ešte dnes nad tým stále krútim hlavou. Však uvážte. Z Ovara 530 m až na vrchol je 1200m výškových ale len 10 km. Priemer 11,9 % stúpanie s maximom 22%. Prešiel som už toho dosť ale tu mi to dalo nadmieru zabrať. Prvé dva km sú ešte také "štandartné" ale potom sa mení vnímanie času a rýchlosti. Asi nikdy v živote som nešiel tak pomaly jeden km. Rýchlosť 5 až 7 km/hod bola slimačia ale viac to nešlo. Tabule ukazovali špičkových cyklistov z histórie a vždy tam bol aj kilometrovník. Odhad som mal absolútne zlý. Išiel som pomalšie ako pomaly. Za zákrutou som túžobne čakal miernejší sklon. Ale kdeže! Neuveriteľne to šlo stále hore. Dva km pred koncom vykúpenie. Konečne chvíľka na oddych. Potom už len záver - pár úzkych tunelov a zákrut a ste hore. Brrrrr. Ja som veľmi nevidel, bol som v koncoch. So silami. Kŕče a nedostatok energie ale hlavne asi nedostatok kondície. To všetko sumárne pôsobilo. "Blázni" títo cyklisti. Čo za kopec si to vyberú. Ale poriadna méta. Kto má odvahu nech si to skúsi. Dajte si to do "športového plánu". Doporučujem.
Musím však povedať, že ten deň to bol druhý kopček , čo sme absolvovali. Aj preto ma Zoncolan tvrdo porazil. Prvým bol Monte Crostis 1982 m. Kopček nie až taký strmý ako Zoncolan ale !!! 15,5 km dlhý s priemerom 9% a maximom 18%. Slušné. Keď sa už vytrápite nahor tých takmer 1400 výškových , zistíte že hore nič nie je. Pasú sa tam akurát kravy. Cesta sa ale mení. Asfalt sa končí a začína traverz asi 4 km po šotoline. Organizátori to práve valcovali, pridávali tam cement aby to spevnelo. Okolo bolo celkom veľa snehu. Nebolo to nebezpečné ale nie velmi príjemné. Potom sme prešli opäť na asfalt a začínal zjazd. S úžasom sme pozerali dole. Organizátori sa chystali tak, že všade boli siete a matrace ako na zjazdovke. Chápem. Jeden cyklista už zahynul v úvode Gira a o tomto úseku bolo veľa diskusií. Zaujímavý zážitok. Dosť úzke, strmé, kopec zákrut a teda možností neustáť to. Rozmýšlali sme ako by to vyzeralo ak by pršalo. Neviem si predstaviť ísť tadiaľ naplno v boji s časom a súpermi. Pre milovníkov bikov a náročných ciest je to ale zážitok. Úžasné divadlo. Nakoniec sa tento kopček na Giro nešiel. Diváci a hlavne domáci to riadne komentovali. Pokriky a gestá na rozhodcov boli jednoznačné.
Večer som len sedel a relaxoval. Tak to mi dalo zabrať. Spamätával som sa dlho. Asi to bude tou mojou kondičkou. Je to na zamyslenie. Asi treba niečo robiť. Tieto kopce neodpúšťajú.
Takto ubehol prvý deň. Boli sme tam ešte ďalšie tri dni. Každý deň sme si dali ťažkú etapu. Išli sme pozrieť na Zoncolan aj z druhej strany / nie je to až také ťažké ale ani zábava /a pozrieť pretekárov priamo. Na to čo zdolali išli obdivuhodne. klobúk dole. Nezávidím im to trápenie. Zamýšľam sa či tie ich odmeny za to trápenie stoja. Ale asi každý nemôže hrať golf, či tenis. Musia mať cyklistiku radi. To je asi prvoradé.
Ďalšie dni sme si dali poriadne zabrať. Už to ale nebol taký extrém. Nie žeby sme si ale dali málo. Prevýšenie cez 2000 m je dosť. Majú tam fantastické cesty, vidíte plno cyklistov. Mladých či starých. I keď neviem či náhodou nie viac starých. Toľko bikov ako bolo napr na Zoncolane v jeden etapový deň nie je asi na Slovensku celkom.
Môžeme síce talianom závidieť terény, profily či výšky. Vyhovárať sa , že keby sme to mali doma, tak na nás nikto nemá. A súťaže vyhrávam jedna radosť. Nie je to ale celkom tak. Trénovať sa dá všade. Aj u nás. Len treba dať tomu srdce. Nevyhovárať sa na prekážky. Brať to naplno. Jednu vec ale úprimne závidím. A to sú cesty. Myslím tým kvalitu ciest. Asfalt majú skoro všade natiahnutý. A môžete ísť aj na cesťáku. Povrchy sú super. Doma rozmýšľam z ktorej strany mám ísť na kopec preto aby som sa vedel pustiť dole. Ale to je asi taká slovenská realita.
Ale Talianske cesty opäť čakajú. Veď za chvíľku sa ide na Lago di Garda. A to každý vie, že je to raj cyklistiky. Pridaj sa aj ty. Pozri o Lago v dňoch 21 - 26.6.2011 na: http://activeplanet.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=110&lnk=