Už dávnejšie som sa nikde na skialpoch neprešiel kúsok ďalej od ľudí. Celú zimu len tréning blízko zjazdoviek alebo som sa naháňal na pretekoch. Doma alebo v zahraničí. Pred tromi rokmi som dal s Mišom Malákom náročný Tatarkov prechod ale od vtedy nič vážne. A tak ma napadla taká myšlienka , že už by bolo načase prejsť si aj Západne Tatry tak trochu v celku. Viem že to moji kolegovia skialpinisti už robili. Z novšej histórie Madaj s Triznom a v roku 2013 Madaj s Pisarčíkom, keď prešli úplne zo západu na východ. Parametre trate - 5906 m prevýšenie, 47 km a 28 kopčekov. Urobili to za 12 hod 37 min.
A tak bolo len treba počkať na vhodný čas. len ten býva na potvoru hlavne cez týždeň a rád by som šiel s niekým šikovným a znalým. A Zdeno Longauer takým je. K tomu mal časový priestor na hocijaký deň, čo bolo úplne ideálne. A pri pozeraní ako mizne sneh a sledovaní predpovedí nám vyšiel dátum - Prechod ideme vo štvrtok 23.4.2015.
Ráno vstávam o 2:30. Sadám do auta. Prehodím sa u Zdena do jeho auta a frčíme do L. Hrádku, kde nás berie Ivan. Bude šofér a fotograf na štarte a príde aj do cieľa resp oproti.
Je pekné počasie, nehlásia vietor, skôr dosť teplo. Tesne pred 5 hodinou prichádzame do Hutianskeho sedla. Vyťahujeme lyže a balíme. Práve sa rozvidnieva a čelovky nám netreba. Tak a sme zbalení a pripravení. Jedla mám dosť, keďže ja som dosť energeticky náročný. Horšie je to s vodou . Beriem 5 L a viem , že to bude málo. Zdeno, ten si toho naložil o dosť menej ale že on vydrží.
Je 5:12 - posledná foto a vyrážame. Ja som tam ešte nebol a tak vedie Zdeno. Len sa boríme blatom z ťažby. Niekde aj 15 cm, čo nás neteší. Tak sa trápime necelé 2 km, kedy konečne začína sneh. A už to je známa klasika na lyžiach. Sneh je dobrý a ideme slušným tempom. Pociťujem dosť ťažký batoh. Ale tp sa časom o vodu odľahčí. Sneh je takmer všade ale pred Sivým vrchom sa už objavujú miesta , kde sa nedá prejsť a vyzúvame sa. Ide to ale rýchlo. Je 1 hod a 15 min. za nami a stojíme na Sivom vrchu. Až teraz je dokonalý výhľad okolo. Hľadám intuitívne náš koniec ale je to strašne ďaleko. Čo musí prísť príde. Dávame zjazd, kde na vrchu je dosť tvrdo a úzko. Ale sme v pohode v sedle a už to vlastne začína. Ani to nestíham rátať. Len hore a dole. Čo ma prekvapuje je množstvo snehu. Na niektorých častiach hrebeňa je tak vyfúkané, že lepšie by boli tenisky. Ešte že tie naše topánky sú také light.
Brestová, Salatín, Skriniarky, Spálená, Pachoľa, Baníkov. Nádherné výhľady okolo.
Stále sme nemuseli dávať mačky. Ale na Baníkov sme si ich prvý krát založili, lebo čakal jeden s najtechnickejších úsekov. Tam ich bolo jednoducho treba. Na Baníkove vidíme nejakého borca ako sa šplhá žľabom hore aj s čakaníkom v ruke. Ale pre nás nebol čas na veľké obzeranie. Už ideme 3: 15 hod a cieľ ani nedovidíš.
Reťaze sú sem tam odokryté, tak to šlo celkom hladko a bezpečne. Zdeno od štartu má viac energie a ťahá vytrvalo stopu. Mne to dosť pomáha . V Lúčnom sedle voláme Ivanovi, že plán sa darí plniť a môže odisť z práce podľa dohody.
Prebehneme Tri Kopy. Retaze celkom trčia vonku a nie je to problém. Chceme šetriť kroky a sily a aj na pár metrov dávame lyže na zjazd, aj keď je to také úzke po prevejoch. Tesne pred Smutným sedlom vyzúvame. teší nás postup a debatíme, pri balení lyží a umiestňovaní na batoh. Vyrážame.
Prásk!!!!
Urobil som krok a pošmykol na ľadíku v úplne lahučkom teréne. Normálne nič zvláštne. Ale ležím a v ramene mám čudnú bolesť. Chytám si ho a je na nejakom zvláštnom mieste , kde nemá vôbec byť. Vykĺbené rameno. Bolí to a nemôžem sa vlastne pohnúť. Tak a je koniec. Zdeno vypína aj stopky a pozerá na mňa , že čo so mnou ide robiť. Dosť zúfalá situácia. Zavoláme Katke čo nás na diaľku sleduje a ako doktorka musí poradiť. A tak Zdeno dostáva inštrukcie. Najskôr sa musím dosať dole do sedla asi 20 m, potom ľahnúť. No a ďalej už len známy pokus - napraviť to. Rameno musí späť čo najskôr. Alebo volať vrtulník.
Zbaviť ma batohu a vstať bolo dosť náročné. Horko ťažko som zišiel ten kúsok na rovinku. Zaľahol som a procedúra začala. Najskôr to akosi nešlo. Bolesť to nedovolila. Potom sme to zakrúžili iným smerom, trochu som potlačil, Zdeno ťahal a lup ho, rameno skočilo späť. Dosť hrozný zvuk ale bolesť takmer zmizla. Hýbem rukou a voláme Katke, že aký postup určí ďalej. Ale keď som rukou mohol hýbať a nejak výrazne to nebolelo, tak som dostal povolenie sa ešte prejsť. Vyskúšať čo to spraví .
A tak vyrážame po takmer polhodinke ďalej. Išlo to. Len v hlave výkričník!!! nesmieš spadnúť a žiadne ostré pohyby. Náročné. Veď za chvílku sme boli na Ostrom Roháči.
Ide nám to ale na počudovanie celkom dobre. Je síce tvrdo ale čakan netreba. Reťaze sem tam trčia, takže bezpečnosť je dobrá. Obúvame lyže na zjazd. Paráda , konečne nie na pešo a teraz nás už čaká len tá menej technická časť. Rameno bolí ale poslúcha. Netvári sa , že chce opäť vyskočiť. Ideme presne 6.00 hod a sme na Volovci. Ideme tak aj napriek všetkému v rovmnakom čase ako naši predchodcovia.
Aj my sa trochu najeme na mieste kde nefúka. Škoda, že musíme dosť veľa peši a nie na lyžiach. Tie zimné vetry sneh poslali do doliny a teraz tu bola len zamrznutá tráva. Dobíjame energiu. Ja vidím, že vody mi značne odbudlo a tak s obavami sa pozerám ďalej. Je dosť teplo a vetrík len sem tam pofúkne. Vlastne ideálne počasie.
Noa pokračujeme hore a dolu. Hrubý vrch, Končistá , Klin, Blyšť, Smrečiny, Poľská Tomanová. Samé nádherné miesta. Hlavne už v blízkosti Tomanovho sedla to je okúzľujúce. Možno preto, že sa tam nechodí a nevedie tam ani značkovaný chodník. Aj škoda ale zase kamzíky majú väčší pokoj. V Tomanovom sedle sme po 10 a pol hodinách cesty. Vypil som už poslednú vodu. Zdeno má ešte akési tajné zásoby.
Mne už dosť dochádza. Po 8 hodinách pociťujem náznaky kŕčov. Nepomohla ani kompresná kombinéza Crazy , ktorá ma zachraňuje na pretekoch. Tu je to už nadlho a tak sem tam sval poriadne potiahne kŕč. Zdeno vyzerá stále dobre a optimisticky ide ďalej.
A tak vyrážame na posledný úsek. Temniak je krásny, aj so slušnýcm prevýšením. Značnú časť ideme na peši, lebo buď už nie je sneh alebo je to technické a strmé. Ale obdivujem toto miesto. Má úplne iný tvar ako Tatry odaleč.
Pomaly sa dostávame hore. Vieme, že už potom je to takmer traverz a nič výrazné tam už nie je. Ja ale nechytám dych. Oddychujem po každých pár metroch prevesený cez palice. Zdena tým už dosť brzdím.Mrzí ma to a hovorím, si že konečne začni viac trénovať.
Postupne sa ale prebíjame ďalej a ďalej. Už takmer pri konci stretávame Ivana ako na nás čaká.
Dáva nám vodu ale už to pomôže len trochu. Som totálne dehydrovaný a začína mi byť aj napriek vysokej teplote zima. Ešte ale kúsok a sme tam.
Zazvoníme si na zvonci na Kasprovom vrchu a stopneme tým čas. Sadneme na chvílku a bilancujeme. Išli sme presne 13:41 hod. Záver bol už riadne pomalý. Prešli sme všetko ako sme mali. Žadny vrchol sme nevynechali. Nikde sme netraverzovali ani neskracovali.
Plný dojmov pozeráme naokolo. Sme radi, že to máme za sebou. A hlavne na okolnosti s ramenom to bolo super. Jednoducho paráda.
Dáme dole pásy a zjazdueme. Zjazd je takmer až do Kuznic k lanovke. Potom par km po asfalte k autu. Suché oblečko a začína sa stmievať. Konečný výdych. Stihli sme to ako sme chceli a sme radi , že sme sa na to dali. Uvidíme , čo nás ešte napadne pre budúcnosť. Len keby tie snehy boli dobré.
Foto Zdena Longauera:
Foto : Miro Leitner
Foto Ivan Šramko: