Svojho času, asi tak trochu pred vyše rokom stála SSA /Slovenská skialpinistická asociácia/ na vážnej križovatke. Takých môže byť síce veľa u každej organizácie, najmä keď táto nemala ešte poriadne ani celé štyri roky. Prebehlo práve Valné zhromaždenie – riadne zvolané. Normálne som sa tak trochu na to aj tešil. Strávené hodiny mojich priateľov a mňa pri riadení tejto organizácie od jej vzniku sa nedali veľmi ani spočítať. Bolo ich dosť , ba dokonca asi až veľa. Takže stačilo. Pauza.
Výsledok bol. Ale taký na dve strany. Organizácia vstala z popola, z absolútnej nuly a možno by jej mohli aj iné závidieť. Počty členov, akcií, propagácie – to všetko utešene narástlo, hoci jednoduché to vôbec nebolo a problémy boli tiež - ale všetky riešiteľné. Druhá strana mince – s jedlom rastie chuť a rastú aj nároky. Večné útoky pár nespokojencov tak vážne demotivovalo mnohých, že prišla komická chvíľka na samotnom Valnom. Nikto nechcel ďalej v riadení robiť. „A to ako že nechcete ?“ aj také bolo počuť. Však prečo by aj, veď žiadna odmena ich nečaká len „hubová“. Ale naozaj som trochu čakal , že nespokojenci – hrdinovia diskusie čo vyzývali do revolúcie sa toho chytia. Nie. Ani náznak. To ma skutočne prekvapilo a bola to aj taká lekcia do života. Asi som dosť naivný pri hodnotení ľudí. Stále by som bral len tú lepšiu stránku.
Nedávno som si čítal ešte diskusie z toho obdobia a dnes je to na zasmiatie/?/ či zaplakanie. Zaujímavé čítanie v každom prípade. Odporúčam záujemcom. /diskusia na www.skialp4u.sk /. Nakoniec dodnes emócie už museli trochu opadnúť. Problémy, čo boli vtedy také vážne a tak životne dôležité už vôbec nie sú. Čas ich rýchlo vyriešil. Stratili sa. Ten kto trochu sleduje dianie vie. Poviem to na konkrétnom príklade v inom športe. Klub dostával na činnosť pol milióna ročne ešte SK. Bolo to tak „strašne málo“, a preto neustály boj, intrigy z prava a z ľava. Nervy dostali zabrať. Po pár rokoch je táto suma na úrovni 25 tis ešte v SK. A boj je podstatne slabší ak vôbec je, sú radi aj za to. Fungujú. No a pri SSA sa to za rok zbehlo asi tak isto. Len rýchlejšie. Prijala sa krízová varianta na všetko. A žiadny veľký odpor už nie je, len apatia. Zrazu už nie je dôležité či je nárok na preplatenie celého výjazdu alebo len časti pri účasti reprezentanta, nároku na oblečenie, materiál, zmluvné záväzky, reklamné plochy a pod. Nikde sa nejde a hotovo. Jeden výjazd za rok a aj to radšej nekomentujem. Toť všetko. Hurá! Inak musím povedať celkom dobrý recept. Treba za to aj poďakovať, lebo na to treba aj odvahu. Len škoda, že doma o SSA nebolo ani počuť. To je už ale iná a trochu smutná pesnička. Primárne je ale takto reprezentácia vyriešená na dlhšie obdobie. Takže teraz je možné sa vrhnúť aj na domácu scénu.
Čakám teda na ďalšie Valné v tomto roku. Len dúfam, že nebudú opäť dve. Riadne a aj mimoriadne. Zase že vraj nie je kto. Ale prídem / iste ale na ďalšie nie ak by to malo byť/ a všetky hlasy dáme na podporu domácej scény – to je o akciách doma, TU, v našich dolinách a kopcoch.. A „reprezentanti“ čo s nimi? Páčil sa mi jeden príspevok v tej diskusii – že, dotyčný má chuť navrhnúť zákaz podpory reprezentantov zo štátneho rozpočtu. Niečo na tom ale je. Po prečítaní sa ani nečudujem. Pretože kým nebudú spoločne bojovať o to aby niekde šli, niekto im trošku prispel a sú za to aj málo vďační, tak motiváciu nevidno. Aj tú učiť sa od ostatných., lebo nikto ani vo svete nemá na ružiach ustlané. Určitá podpora je ale nutná. Aká sa zvolí cesta? Musia predsa trochu ukázať že majú cieľ, chcú čosi dokázať a nie je to len gesto.
Takže o pár dní sa uvidí / 5.9./ . Som zvedavý akú zahrajú. Len nech sa neopakuje ten dvojitý vlaňajšok. Príďte kto môžete. Však sneh ešte bude pár rokov v zime a sem tam aj v lete padať. Ako práve teraz.