V piatok 19.8.2011 sme sa pietnym zhromaždením v Kremničke pri Banskej Bystrici rozlúčili s úspešným a dlhoročným reprezentantom Slovenska v skialpinizme - Petrom Matošom.
V mene Active Planet týmto vyslovujeme jeho najbližším úprimnú sústrasť.
To bola taká viac "oficiálna" veta ale vzhľadom na to, že to bol môj pretekový "parťák" v rokoch 1995-1997 , tak mi to nedá a chcem k tomu dodať viac.
Peter Matoš v histórii slovenského skialpinizmu zaujíma veľmi významné miesto, nakoľko dosiahol rad fantastických výsledkov doma a vo svete. Bol niekoľkonásobný Majster Slovenska ale snáď jeho najväčším úspechom bolo, že dokázal obsadiť v celkovom hodnotení Európskeho pohára /predchodcu dnešného Svetového pohára / jeden rok fantastické druhé a ďalší tretie miesto. Stál na stupňoch víťazov okrem Slovenska v Taliansku, Španielsku, Švajčiarsku, Andorre alebo vo Francúzsku. Štartoval mnoho krát na Pierra Mente vo Francúzsku, čo je snáď najhodnotnejšie viacdňové skialpinistické podujatie sveta. Aj tu sa nestratili jeho výkony a dokázal v celkovom hodnotení skončiť najlepšie na piatom mieste a v jednotlivých etapách prísť aj medzi víťaznou trojicou.
Jeho vášňou bol šport, príroda a okrem skialpinizmu aj dlhoročná práca v horskej službe. Toto bolo niečo, prečo dokázal žiť, co miloval a čomu venoval všetok svoj čas a úsilie. Po skončení svojej najaktívnejšej pretekovej kariéry sa oženil a mal dve deti. V posledných rokoch svojho života zmenil miesto pobytu a prácu, čím nám tak trochu odišiel z hôr a stretávali sme sa s ním už len veľmi sporadicky. To čo dokázal a aký zanechal odkaz v spomienkach rodiny, priateľov, známych alebo športovej verejnosti si uvedomujeme vlastne až dnes, keď sa jeho životná púť už neudržatelne uzatvorila.
Česť jeho pamiatke.
Dovolím si týmto doplniť ešte pár osobných viet a spomienok na Petra Matoša. Aj preto, lebo mladší pretekári či už v skialpe alebo na rôznych horských behoch ho vôbec nepoznali, nech vedia, že tu bol pretekár, ktorý dokázal veľmi veľa alebo ho pripomenúť, tým ktorí ho poznali, spolu s ním pretekali, či zachraňovali zranených po našich horách.
S Petrom sme totiž na tri roky vytvorili úspešnú reprezentačnú dvojicu v skialpinizme a teda trávili sme spolu veľa času pri tréningu, pretekoch či cestovaní po celej Európe. To sme si navzájom povedali mnohé veci, osobné, pracovné, vyslovili túžby a životné ciele. Z môjho pohľadu, keď to dnes hodnotím, tak sa domnievam, že to boli asi Petrove najúspešnejšie roky v jeho živote. Mal vynikajúce športové výsledky, prácu, kde sa cítil úplne skvele, žil v nádhernom horskom prostredí Nízkych Tatier v Jasnej. Bol som svedkom ako si hľadal svoju dlhoročnú lásku a mnoho vecí sa mu vtedy podarilo. Naše športové cesty sa po troch rokoch rozišli. Ale vždy keď sme sa s Petrom stretli, porozprávali sme sa ako sa kto má a čo zamýšla. Petra trochu mrzelo, že prepásol šancu dlhšie pokračovať v špickovom pretekaní, nakoľko ako sám priznal, nevedel už dať športu viac ako potrebných „100%“ úsilia. Ale stále si vedel nájsť aj športové ciele na iných druhoch podujatí. Ešte pred nejakými piatimi – šiestimi rokmi sme spolu trávili v Jasnej Silvestra. Spomínali na staré „zlaté“ časy. Dodnes sme sa napríklad nevedeli stotožniť s výsledkom jedných pretekov EP v Andorre, ked nás dali na druhé miesto v cieli a pri pozeraní na video po pár týždňoch sme celé roky presvedčení, že sme vyhrali. Tento výsledok by ale znamenal, že Peter by sa mohol popýšit aj absolútnym víťazstvom v celkovom hodnotení EP. „Nevadí“ hovorili sme si obaja, však na budúci rok to aj tak všetkým ukážeme. Bolo z toho ale len 3 miesto celkove. Takže takého cieľa sa Peter už nedočkal. Jeden z ďalších športových bolo vyhrať na Pierra Mente famóznu kráľovskú etapu na Grand Mont, kde je niekoľko tisíc divákov. To sa nepodarilo a sebakriticky sa dá povedať, že na naše postavy a skôr silovejšie výkony, to asi nebolo. Ale vždy sme sa hecovali a predstavovali aké by to bolo. „Snívali sme“. Ale aj to treba. Peter bol v priemere kondične asi o kúsok za mnou ale viem, že raz na pretekoch EP v Taliansku sme sa rútili s odstupom pár sekúnd za vedúcou legendárnou dvojicou Greco – Meraldi. / Meraldi vyhral Pierra Mentu 10x ! a Greco 6 x /. Petrovi tak „išlo“, že pálil v záverečnom zjazde dole ako odtrhnutý z reťaze a ja som už nevládal. Už som sa ale videl, že dvojicu dobehneme, keď tu bác, spadol som, vypla mi lyža a bolo po nádejách na ich skalp. Peter bol v cieli velmi smutný / často mal taký Zátopkovský výraz tváre pri pretekoch / a mrzelo ho to. Nepovedal som mu doteraz, že som už nevládal ale vtedy mal jeden ciel na dosah, ktorý nevyšiel. Slabou útechou nám bolo že naša tiež hviezdna dvojica Madaj, Trizna bola vtedy za nami nejakých 4-5 minút.
Často sme sa bavili aj o horskej službe ako zamestnávateľovi. Zazlieval veľmi niektorým kolegom, že si neuvedomovali, že kondičná príprava bola dôležitá a keď o niečo šlo, prišiel v rámci záchranky na miesto výrazne pred ostatnými. Potom už len mohol zvolať “nazdar starec, kde si tak dlho!“ či tak nejak v obmenách. Inak často som sa smial, keď dávali v telke nejakú záchranársku akciu, že Peter tam isto bude. Veru a často takto vystupoval. Bolo ho vidieť a počuť, mal takú povahu. Humorné veci, vedel narozprávať, tým jeho osobitným štýlom napr. aj na svojho lavínového psa. Pretože jedna z možností na čo sa dal použiť lavínový pes je „dať mu červený kríž na chrbát a prejsť sa popri rade na vleku, kde čakali lyžovaniu chtivé dievčatá“. Smiali sme sa veru nad takýmito perličkami.
Ale roky a doba uplynula, veľa vecí sa zmenilo. Dávno som na Petra nemyslel, občas len pri stretnutiach s Braňom, čoby jeho snáď jedným z posledným parťákov na skialp pretekoch. Ale teraz v piatok, sa mi pri jeho poslednej rozlúčke vyrojili mnohé veci, takmer zabudnuté. Hrabal som sa potom ešte doma aj v albume a našiel pár foto z týchto našich vydarených rokov. Dnes je to už len spomienka. Rozmýšľal som čo napísať. Prebehlo mi mysľou mnoho vecí ale vybral som len čosi ani neviem, či sa to hodí alebo nie. Som rád, že som ho poznal, že sme zažili spolu veľa a úspechy a nezdary patrili k tomu. Ja mu týmto ďakujem za všetko dobré čo urobil, či už pre mňa alebo svojich blízkych a známych. Ja som ho mal v mojich spomienkach takto uloženého.
Na záver môžem dnes už len povedať - „Nech odpočíva v pokoji“.
Miroslav Leitner