Ako na dnešnú mládež?
Mám už pár rokov, prežil som na škole socializmus, novembrové dni, potom nástup toho čo je dnes. Mne sa to v princípe celé páčilo, hlavne ako sa to celé vyvinulo. Zmena je predsa život. Viac ma však prekvapuje motivácia dnešnej mládeže na to ako veľmi robiť šport. Šport považujem v akejkoľvek forme za veľmi dôležitú časť života. Ale ?!!!
Niekedy, keď som chodil na základnej ku kamarátom medzi činžiaky, naháňali sme sa za loptou a babky nás stále karhali , že to a to zničíme. Dnes je tam len vysoká tráva. Telesná výchova často odpadáva, berie sa len ako dosť nutné zlo. V školách hlavne dievčatá to nemôžu, lebo budú mať po make upe, účese a pod. Kluby existujú len také zvyšky toho čo bolo. Svojho času som bol na konferencii, kde boli rôzne športové kapacity a známe trénerské tváre v náväznosti na športové výsledky reprezentácie. Tiež som bol tréner repre v skialpe, tak ma to zaujíma. Záver bol začať od mládeži. Som tiež toho názoru ale kde je ich motivácia?
Dnes existujú počítače, mobily, cestovanie je vlastne bežné. Hranice prejdete a ani si to nevšimnete. Na sústredení som zistil, že mládež nevie ani takú jednoduchú vec ako kotúľ vzad a to boli adepti na reprezentáciu. Zamýšľal som sa , čo je tým najväčším motivátorom aby deti športovali, stali sa reprezentantmi na úrovni? Zatiaľ som nenašiel odpoveď. Asi je to individuálne ale neplatí to čo predtým. My sme nemohli veľmi cestovať a tak po revolúcii som bol nadšený každej možnosti ísť. Dnes je to bežné. Takže toto asi vypadáva. Že ťa oslavujú v novinách, v danom regióne a pod.? To platí snáď len pre futbal, či hokej inde nie ale dnes sú trošku iné priority. Hoci mnohí radšej volia ľahšiu cestu a sú borci doma v malom ako vo svete vo veľkom. Je to ale menej odriekania a na prvý pohľad možno príjemnejšie. Ale pre repre to neplatí. Tak čo teda? Len túžba byť najlepší? Mať výsledky aby sa to odrazilo aj na príjmoch? – to zase platí len v niektorých málo športoch. Tak čo teda? Zatiaľ mi to vychádza len na výchovu v rodine. Hoci generácia čo vyrástla a mala deti tesne po revolúcii, začala podnikať, chcela robiť niečo inak, prišli PC a šport išiel pochopiteľne bokom. Tak príkladom deťom pre šport veľmi nebudú. Takže zostávajú skôr tí mimo miest ale tam zase nie sú podmienky. V kolektívnych športoch skôr platí, že hrajú deti sponzorov, hoci nemajú talent. Pripadá mi to ako slepá ulička. Robia sa rôzne akcie ale tam chodí málo ľudí. Povzbudzovanie je u mnohých skôr pre účel odreagovania formou vykrikovania ako forma uznania a obdivu športových výkonov jednotlivcov či kolektívov. Tak čo s tým?
Asi to zostáva na škole od malička – aby telesná nebola len ako náhradný predmet, aby sa bral vážne a aj hodnotil, rodičia by mali mať záujem na zdraví svojich detí a podporovať ich, vytvoriť podmienky v mestách a na dedinách aby bolo aj kde. Podpora by mala ísť aj od zdravotníctva, kde by sa práve takéto aktivity podporovali aj formou bonusov tých čo sa udržiavajú v zdraví. To je tak všeobecný model. Čo však môže platť na takého reprezentanta?
Tu by som uvítal nejaké návrhy od mladých ľudí, čo majú k športu blízko. Nájdu sa teda nejaké?