5.júla večer si s Aňou kladieme otázku ideme alebo nie?
Cieľ : Taliansko a dve etapy TdF prechádzajúce do tejto krajiny z toho tá druhá aj najvyšším bodom tohtoročnej TdF sedlom Col Agnel vo výške 2744 m.n.m. Ešte bolo toho dosť veľa vybaviť v práci postarať sa o naše dve ratolesti , ale padá rozhodnutie, že v nedeľu 17.júla večer vyrážame. Ide s nami aj naša kamoška Peťa. Plán je v pondelok ráno prísť do Dolomitov niečo pobicyklovať a poobede nejakú feratu v utorok niečo podobné a večer presun pod Sestrier samozrejme na bikoch si vyjsť do sedla a počkať pelotón a znova sa presunúť pod Col Agnel a uvidíme ako to bude organizované.
V nedeľu večer o 22.00 vyrážame z Valaskej. Celú cestu leje a aj predpoveď pre dva dni , ktoré máme strávit v Dolomitoch je zlá a len v kútiku duše , lepšie povedané len Aňa dúfa , že možno to nevyjde. O 6.00 ráno prichádzame do Selvy alebo Volkensteinu , všade hmla a sychravo. No nič počkáme, po dvoch hodinkách sa hmla trhá a ukazujú sa tradičné panorámy Dolomitov: zelené lúky a biele veže, takže rýchlo kúpiť mapu, dať si capuchino a vymyslieť nejaké trasy. Ja to mám v podstate jasné dám si passo Gardena a uvidím kde budú baby. Ja mám totiž cesťák a oni horáky. Samozrejme, že nebol problém nájsť aj trasu do Gardeny pre horáky a tak je dohodnuté: stretávka v sedle. Začíname vo výške 1550 m.n.m., ja teda po ceste , cesta hneď za dedinkou prudko stúpa, ale ja sa teším, lebo to mám rád, panorámy sa stále viac a viac otvárajú , čerstvý , po daždi svieži a chladný vzduch nasávam plnými dúškami. Prichádzam ku križovatke na Passo Sella , ale ja odbáčam doľava na Passo Gardena, ide sa mi veľmi dobre aj keď sme celú noc cestovali. Tesne pod sedlom sa mi resetujú sami od seba hodinky takže neviem nič o mojej jazde, vyjdem do sedla 2122 m.n.m, , Baby nevidím tak sa púšťam na druhú stranu a dám si sedlo z druhej strany, keď prídem hore už sa stretávam s Aňou aj Peťou ,hovoria , že paráda že si riadne dali do tela , že to bolo aj riadne strmé. Poobede vyrážame na feratu Pisciadu neďaleko sedla , super túrička asi 600 m stena a na konci chata. Na chate zjeme cestoviny, na taliaske pomery teda nestáli za nič. Zbehneme dolu a krásne prežitý deň za nami. Nájdeme miestečko a zabivakujeme.
Ráno smer Passo Sella 2244 m.n.m., baby po lúkach ja po ceste, keď sa stretneme, rozhodujeme čo ďalej, chceli sme poobede ešte feratu Possnecker, ale nejako sa mračí takže dáme si spolu Sella Rondu. Asi to veľa z vás pozná je to taká komerčka, ale vždy poteší. Takže dole a znova hore do Passo Pordoi 2239 m.n.m. a dolu do Arabby a znovu hore do Passo di Campologno 1875 m.n.m a dolu do Corvary a hore do našeho už známeho Passo Gardena 2121 m.n.m. a už len zjazd k autu. Nakoniec bol krásny deň a aj tá komerčka bola vlastne krásna len na feratu neostal čas, tak len nejaká dvojhodinová prechádzka cez dolinku Val Lasties s prekrásnou kvetenou a tromi bláznami čo sa nám nad hlavami hodili s 1000 m veží dolu. No krvi by ste sa nám nedorezali keď sme počuli výkriky a videli ich letieť dole.
Nasleduje presun k Tour.
Plán bol prejsť zo Susy cez Colle Finestre 2125m do Sestrier 2044 m ,ale obrovská zápcha v Miláne a jeden omyl pred Turínom, po ktorom nasledovala neplánovaná prehliadka Turína nás zdržali tak , že sme boli radi aby sme stihli pelotón v Sestrier normálnou cestou z Pinerola. Ideme vlastne oproti pelotónu, oni budú tadeto zjazdovať. Začiatok je rovinatý, dedinky sú už vyzdobené žltými balónmi a spolu s nami už prúdia veľké aj menšie skupiny cyklistov. Začínam mať zvláštny pocit v bruchu a obchádzajú ma zimomriavky, na taký pocit si spomínam keď som prvý krát išiel na Pierra Mentu a už od Albertville boli transparenty s nápisom Pierra Menta. Za dedinkou Mentoules sa cesta prudko zdvihne a ja sa teším , že už stúpame , nasleduje 700 m tunel v riadnom stúpaní a už sú tu aj prvé serpentíny a znovu tiahle stúpanie, v diaľke už vidím olympijské stredisko Sestrier. Prichádzam hore , kde je kruháč s olympijskými kruhmi a dvomi bicyklami. Je tu už riadne rušno stovky cyklistov, počuť rôzne reči , stretávam čechov oblečených v Astanáckych dresoch , počkám na baby dáme spoločné foto na kruháči a začíname nasávať atmosféru Tour, ideme okolo cieľa tejto horskej prémie 1. kategórie a hľadáme si miestečko, lebo tu už su tisíce ludí z toho min. 90% cyklisti , ktorí si to sem vyšli na vlastných. Asi 100 m pod prémiou je auto s nápisom „Velits„ , ostávame tu. Na svoju hatatitlu zavesím slovenskú vlajku a nakoniec sa na tomto mieste stretneme viacerí Slováci a Česi. Ide karavana – alegorické autá všetkých veľkých sponzorov, trvá asi hodinu a zabáva sa celé Sestrier, je to riadna show. Potom to už stíchne a čakáme, počuť vrtulníky zrazu ich tu je asi 6 , ale jeden evidentne ide niekde dolu pod nami je nam jasne , že to je ten čo z neho pozeráme zábery v telke, čiže ide s pretekármi, husia koža je ešte väčšia. Prvý ide sám Moreno 40 sek za ním grupka a 2,5 min pelotón a potom ešte nejaké grupetá. Tak a sú preč, vedeli sme že idú rýchlo, ale predsa boli sme v stúpani okolo 12% kde bežný smrtelník je rád , že je rád, oni prešli asi 20-tkou. Zaplnené Sestrier sa pomaly rozchádza a my sa spúšťame tiež dolu a presúvame sa do údolia Val Varaita. Celá dolina má okolo 60 km a končí sedlom Col Agnel , na ktorého druhej strane je už znovu Francúsko.
Pri odbočke do doliny pozeram na výšku 420 m.n.m. a znovu krútime hlavou nad výkonmi pretekárov, ktorí prekonajú výškový rozdiel 2300 m na jednom stúpaní. Ideme dolinou s tým, že vyjdeme hore a tam niekde prespíme a ráno zbehneme dole a dáme si sedlo z ako hlboka sa nám bude chcieť a podľa času. Zastavuje nás však 10 km pred vrcholom milí ujko s vnúčikom a milo nám vysvetľujú, že cesta sa otvorí až ráno, síce tomu nerozumieme aký to má zmysel, ale v pohode , bivakujeme ako všetci ostatní tu. Ráno sa zobudím na ruch áut už o 5.00, pozriem a policajti niečo rozdávajú, idem tam a dostávame povolenie na parkovanie hore v sedle počas TdF, vysvetľujú mi že keď sa minie tento počet povoleniek tak hore nič nepustia. Tak pomaly vstávame raňajkujeme a dohadujeme sa , že baby pôjdu už hore na bikoch a ja vyveziem auto hore aby sme sa mali do čoho prezliecť , zbehnem dole a dám si aj ja sedlo. Dávame si ho od nejakého kontrolného bodu, ktorí je asi 10 km pod vrcholom s priemerným stúpaním 10,6% čiže na tejto dížke sa vystúpa skoro 1000 m. Tak vám poviem, mať prehodené na najväčšom pastorku a ísť zo sedla to som si nevedel nikdy ani predstaviť ale 16% úsek mi to dáva plnými dúškami , inak sa mi ide veľmi dobre všetkých ostatných dobieham a žiaden taliansky prskolík ma nedal ( mal som asi šťastie), a to ich tu idú stovky. Prekrásna panoráma trojtisícoviek , obrovskosť celej doliny pôsobí úchvatne, na miernej rovinke míňam organizátorov , ktorí stavajú métu 5km HC a znovu prídu tri tvrdé serpentíny a už len méta 1 km HC kde dobieham nejakého taliana , s ktorým stíham dať aj pár slov a už počujem moju Aňu s Peťou , ktoré sú už hore, prechádzam cieľom horskej prémie Horse Category aj keď samozrejme len jej časťou. Prezliekame sa , dobre ,že tu mámé auto, je tu okolo 4-5 stupňov a veterno. Prichádzajú ďalší a ďalší cyklisti – tisíce, mladí , starí aj výrazne cez 60 rokov, rodiny s deťmi a všetci na bicykloch úžasné koľkí sem vyšli a zdolali ten výšľap aj keď niektorí samozrejme tlačili. O jednej už prichádza karavana a znova show , nezávidíme tím dievčatám v tých cabrioletoch v tej zime , ale sú profíčky nedajú znať nič. Prejde chvíľa a už počuť vrtuľníky, tentokrát máme perfektný prehľad pretože serpentínami vidíme až 5 km pod vrchol a sme v poslednej zákrute pred cieľom v tvrdom stúpaní, ľudia sú viacej rozptýlení ako v Sestrier takže super. Prví sú na méte 5 km pozerám na hodiny, a už sa to blíži k nám na čele je skupina 11-tich, idú krásne, na čele Leopardi spolu so Zabriskim z Astany môžme si to všetko užívať len v ošiali povzbudzovania zabúdame aj fotiť a potom s 5 minútovou stratou pelotón kde krásne vidíme Schleckovcou ako si berú tašky s jedlom, Alberta ako si skacká zo sedla, obdivuhopdného Voecklera so svojou zelenou družinou,Husvoda, Cancellaru a potom v grupete aj Cavendisha, ak som sa dobre pozrel tak tých posledných 5 km spravili za menej ako 20 min , čo bolo prevýšenie okolo 500-600 m. Eufória pomaly upadá a my pomaly schádzame k autu, po stráňach v tejto nadmorskej výške ešte zbierame Materinu dúšku a rozprávame si čo sme to práve videli. Obdivuhodné výkony tých najlepších cyklistov sveta, ale aj neuveriteľne tisíce obyčajných ľudí ,ktorí majú radi šport a ťažký šport, ktorým cyklistika je a navyše v tak prekrásnom prostredí. Tetušky s vreciami vyzbieravajú okolie cesty a miesta kde parkovali autá a karavany a všetko ostane čisté ako keby tu pred hodinou ani neprešla veľká Tour. My sadáme do auta a v piatok pri sledovaní etapy na Alpe d´Huez neveríme, že sme ich pred 24 hodinami videli naživo.
Autor textu :
Marcel Melicherčík