Novy robotnik na Sliezskom dome v Tatrach
Sedim v mojej kancelarii na stavbe v Tatranskych Zruboch. Ako stavbyveduci mam na starosti aj vystavbu noveho Sliezskeho domu. Pise sa rok 1965. Niekto nesmelo zaklope na dvere. Vstupte, zakricim, ako sa to patri na poriadneho veduceho stavby. (clovek ktory ma slaby hlas sa na stavbe nepresadi). Vstupil pan, ktory sa slabym hlasom opytal, kde je sef. Trosku sa osmelil ked som mu povedal ze stoji pred nim. Jeho zelanim bolo, pracovat na stavbe ako pomocny robotnik. Nejako som jeho ziadosti nerozumel, lebo predo mnou stojaci pan mal vzhlad skor skrachovaneho pomocneho uctovnika ako na pracovnika v stavebnej vyrobe. Vidiac ze sa nadalej neciti dobre v svojej kozi, ponukol som mu stolicku, povediac, „sadnite si“. Odpoved trochu smelsia, bola zarazajuca. „Nie nesadnem si, poveda. Doteraz som dost sedel, bol som desat rokov v base“. Tohto pana som samozrejme hned zamestnal, lebo na stavbe bol vtedy vzdy nedostatok robotnikov. Novy pracovnik bol disciplinovanym a dobrym pracovnikom. O svoje minulosti nikomu nehovoril, a ja som bol tiez absolutne diskretny.
Netreba zabudnut ze v tychto rokoch bolsevickej vlady kazdy musel byt zamestnany, a mat v obcianskom preukaze peciatku zamestnavatela. Kto bol policiou kontrolovany a tuto peciatku nemal, bol uradmi povazovany za parazita alebo miernejsie povedane za tulaka. Tento stav ludi rezim netoleroval, a vzdy tvrdo proti nemu zakrocil. Paraziti koncili ich karieru tulaka a hned zacali zivot socialistickeho robotnika väcsinou v Ostrave v bani. Tam zili v barakoch podobnych pracovnym taborom, a unik odtial bol prakticky nemozny. Teda pochopme cloveka ktoreho prepustili z väzenia ze musel byt okamzite niekde zamestnany. Ak budete pit pivecko na Sliezskom dome, spomente si nakratko na robotnika, ktory tuto budovu realizoval, potom, co stravil vela rokov vo väzeni.