Mám rád športové výzvy, ktoré netrvajú pár minút a môžem si ich užiť naplno. Samozrejme aj dostatočne dlho. Preto rozbehnutá akcia Oravaman ma upútala už skôr. Ale moje zdravie si so mnou robí čo chce. Plánoval som štart už vlani. Na štartovku som sa stihol aj prihlásiť. Ale operované koleno si povedalo dosť. Takže to nevyšlo.
Rok 2015 - druhý pokus mi konečne vyšiel. Registrovať som sa stihol a vopchal som sa do tých 11 minút , kým sa naplnil počet. Už len potrénovať. Hoci koleno stále bolí, vyhodil som si navaic na skialpoch rameno, takže aj plávanie dostalo stopku nadlho. Ešteže je tu bike, čo môžem. Tak sa snažím.
A dátum štartu je tu.
V piatok mi pristane doma neoprén na plávanie a som zvedavý ako mi to pomôže. Všetci tvrdia , že budem rýchlejší. Dám sa teda prekvapiť.
Sadáme teda s Katkou v piatok poobede do auta a šups na Oravu do Zuberca. Registrácia rýchla, stretnutie so známymi, debaty , ubytovanie atď. A je večer.
Mám len na spolubývajúcich otázky dosť divné, že čo sa robí v depe, aké sú pravidlá a vôbec , všetko také začiatočnícke. Pritom na triatlone som už bol. Ale v roku pána XXXX - veľmi dávno v Senci. To som ale ešte behal ako srnec.
Nemám vôbec trému ale spať som veľmi nespal. Vládnu horúčavy a bolo v izbe teplo. Tak sa len prehadzujem. Naviac sme pri kostole a zvony pravidelne odbíjajú hodiny. To vždy zobudí všetkých. A pridajú sa nad ránom aj nejaké vtáčatá a veselo zdravia nový deň. Len ja by som niečo do nich hodil.
Je ale čas sa zodvihnúť. Budík nemusí ani zvoniť. Som hore. Dávam raňajky a balíme na štart. Ideme našim autom pohodlne.
Sme na štarte. Ukladám bike. V depe ich je už poriadne veľa. Však aj štartujúcich je dostatočne. Moderátor všetkých nabudí a čakáme na čas štartu. Ja si obliekam neoprén a idem si to vyskúšať. Zvláštny pocit. Vo vode ma to nadnáša, takmer by som sa neponoril ani keby som prstom nepohol. Plávanie je nejaké divné. Nadnáša to áno, ale zaberá sa nejak inak. Skúsim si to na pár metroch a presviedčam sa že to bude ok.
A je tu štart. Som pekne v prvej lajne, však nebudem stáť vzadu. Na začiatku tak trochu bitka o miesto a neraz sa pokopeme. postupne sa prepadávam dozadu. Akosi neviem dýchať. Iste som neprepálil tempo. Len ma to akosi stláča a plúca sa nevedia nadýchnuť. Kraul teda opúšťam a ani prsiarskym štýlom sa neviem dodýchať. Hrozím sa a kladiem si otázku ako to dôjdem a stihnem limit. Naštastie prvé kolečko mám za 18 minút a tak viem , že to stihnem. V druhom kolečku už opäť sem tam hodím kraula ale keďže dýcham iba na jednu stranu tak ma to vždy zanesie mimo ostatných. Nuž asi ten neoprén si treba vyskúšať predtým. Celkom takmer 40 minút som si zaplával či skôr natrápil. Bežím do depa, rýchlo sa prehodím a beriem bike. To rýchlo znamená že som trikrát pomalší ako pretekári vpredu. Som na nejakom 135 mieste a nie som posledný. Celkom mi odľahlo.
Vyrážam na bike. Konečne disciplína ktoré ma neobmedzuje. Trať mi vyhovuje, kopce mám rád tak si to užívam. Predbieham celkom dosť ľudí hore aj dolu kopcom. Smejem sa , že si mali dať viac slaniny aby im to šlo dole rýchlejšie. Pozerám občas do tvári pretekárov. Niektorí celkom žijú, bojujú ale u niekoho je to dosť neprítomný pohľad. Bufety sú fajn, nemusím stáť lebo dostávam plnú flašu. Katka ma cestou povzbudzuje a fotí. Je to pre divákov fajn, že sa točíme a vidia nás viackrát.
Do cieľa biku sa cesta dvíha a hádžem si aj najľahší prevod. Neviem persne koľko do konca tak sa šetrím. Bike mi celkom vyšiel. Vchádzam do depa, dostávam svoje bežecké veci a hurá beh. No celkom hurá to nie je. Naposledy som bežal na skialpových pretekoch a koleno ma viac nepustilo. Do kopca áno, to môžem a aj to využívam. Len ako dolu. Uvidíme.
Beh je tu dosť špecifický. Najskôr strmo hore a potom viac menej len stále dolu a dolu. Pre mňa nič moc. Ale vyrážam behom. Zisťujem , že to ide a užvam si vôbec zistenie, že po pol roku behám opäť. Paráda. Len to nevydržím až tak dlho, len niekde do pol kopca. Niekto tam počíta miesta. Som okolo 38 miesta a teda bike ma poriadne posunul. Strmé takmer schody odchodím , znovu pobehnem a som už hore na najvyššom bode. Teraz to horšie . Dolu. Za mladých čias by to bola ľahká záležitosť. teraz to odkráčam, sem tam poklušem. Ide to nekonečne dlho. Hrám sa na chodcov pretekárov a idem čo to dá. Lenže oproti bežcom, na ktorých aj vidno dosť výrazné známky únavy to zďaleka nestačí. A tak ani nepočítam , koľkí ma predbehnú. Ale to som počítal dopredu tak si idem v pohodičke. Teším sa na vložený kopec okolo zjazdovky, kde si opäť prebehnem nejakých 150 výškových a hravo obieham tých čo pred chvíľkou mňa. Záver je už strmý a zase chodím. Kopec ale končí a zase nekonečná cesta dolu. Postupne počujem zvyky z cieľa, prichádza povzbudzovanie ľudí Každý hovorí, že už je to blízko ale až tak nebolo. Odchodím si to pekne a predsa je tiu cieľ.
Paráda, konečne si tak sadnúť , zvítať sa s Katkou a známymi, v kľude sa napiť a niečo zjesť. Necítim sa nejak veľmi zničený aj keď svalovica iste bude.
Dozvedám sa výsledky. Trochu ma prekvapili rozdieli medzi prvými mužmi a fakt obdivujem výkonnosť žien.
Ja som ten okráčaný beh išiel vyše troch hodín a konečné 79 miesto je ok. Som spokojný a hlavne koleno drží. Paráda.
Presunieme sa postupne k ubytku, výjazdovo si zájdeme s Katkou po auto čo je na štarte a večer môže začať.
Záver nemal chybu, naozaj pekná akcia, zostáva len úprimne pogratulovať organizátorom. Verím, že sa sem vrátime.
A pre našu ideu - TRIATHLON ATTACK , ktorého 1 ročník sa blíži sa máme čo učiť.